Moja cesta k terapii

S psychoterapiou som sa po prvý krát stretla na ceste vlastného sebapoznania, keď som počas mojej  vnútornej krízy "narazila" na vlastné tiene, ktoré v tom čase boli za hranicou môjho poznania.  Pochopila som, že v ľudských  symptómoch  je ukrytá najhlbšia túžba duše človeka. Ak človek tento výkrik duše ignoruje, jeho telo mu ho  sprostredkuje vo forme pocitov, emócii, v horšom prípade vo forme duševných alebo telesných symptómov. Človek podvedome odmieta veci, ktoré mu ponúka dnešný systém. Naopak túži po niečom väčšom, plnšom, slobodnejšom možno aj divokejšom. Terapia by mohla človeku takéto skryté túžby znovuobjaviť, vytiahnuť ich na svetlo. V tomto ponímaní  terapia potom môže byť umenie, v ktorom sú obsiahnuté prvky lásky, krásy, užitočnosti a rešpektu. Ako každé umenie ani ona nemá rada priemer a jej cieľom je vyprovokovať človeka  k zmene v zmysle vzbury vedomia a vybočenia z priemeru.  Ak má terapia v konečnom dôsledku človeku pomôcť, tak mu prinajmenšom ukáže možnosť, že sa dá predovšetkým protestovať namiesto zvládať, vzbúriť sa namiesto prispôsobovať, odmietať neprijateľné, jednoducho nechať svoje emócie aby prevzali velenie a naslúchať svojmu srdcu. Môže tak človeku pomôcť znovuobjaviť jeho jedinečnosť, tvorivosť, nesmierne zdroje a kompetencie, ktoré mu právom patria  a vždy patrili.

V živote som mala šťastie, že som stretla ľudí, ktorí mi pomohli znovuobjaviť seba, ktorí ma inšpirovali a nasmerovali k hlbšiemu poznaniu života a k terapeutickej práci, ktorú mám rada a nikdy sa s ňou nenudím. Dozrievam a znovuobjavujem seba aj pri práci s mojimi klientmi.  Ďakujem im za dôveru, ktorú prejavia zakaždým,  keď mi dovolia nazrieť do ich vnútra a spoznať zákutia ľudskej duše. Som nesmierne vďačná, že som mohla spolu s nimi byť na ich ceste k naplneniu a  vnútornej slobode a pri tvorbe ich nových životných príbehov. Tak som  obohatila aj príbeh svoj.  Dnes viem, že to bolo dobré rozhodnutie.